Afleveringen
-
S Alenou Molčanovou sme sa rozprávali o rodičovstve ako o vzácnom druhu vzťahu a premýšľali čo a ako ho môže ohrozovať. Rozprávali sme sa o rodinách zranených chudobou, alebo rozvodom, ale aj o tom ako k nim pristupovať a kto im v ťažkých chvíľach môže byť nablízku.
-
Rozhovor s Pavlom Hricom, riaditeľom občianskeho združenia Cesta von o pomalom a premyslenom pomáhaní a zapájaní komunít.
-
Zijn er afleveringen die ontbreken?
-
S Katarínou Vlčkovou a Ondřejem Vlčkem sme sa rozprávali o rozhodnutí založiť nadáciu, ktorá sa venuje detskej paliatívnej starostlivosti. Hovorili sme o medicínskom a sociálnom rozmere paliatívnej starostlivosti o kvalite života ale aj o kvalite nadácie. Rozprávali sme sa o dopĺňaní služieb štátu a podpore systémovej zmeny. Manželia Vlčkovi vložili do nadácie zo svojho majetku 1,5 miliardy českých korún. Od roku 2021 prerábajú starú pražskú usadlosť Cibulka na detský hospic s paliatívnou starostlivosťou.
-
S publicistom Palom Lackom sme sa rozprávali o tom, prečo začal písať o filantropoch z prelomu 19. a 20. storočia. Hovorili sme o bankárovi Michalovi Bosákovi, ktorý sa z krčmára vypracoval až na podporovateľa vzdelávania. Bavili sme sa o Elene Maróthy-Šoltésovej jej crowdfundingoch a influenceroch. Veľmi zaujímavý bol príbeh Jána Pálku garbiara, ktorý sa pokúsil darovať svoju fabriku „svojim robotníkom“. Hľadali sme čo mali spoločné, čo ich k filantropii videlo a ako sa na ich prácu pozeráme dnešnými očami.
-
Lekárka Barbora Šilhárová pôsobí už niekoľko rokov v Ugande. Rozprávali sme sa o prístupe k ľuďom v ťažkých chvíľach, o celostnom prístupe k zdravotnej starostlivosti, ktorý je v Ugande nevyhnutný ale aj o tolerancii k inakosti. Dôležitá časť rozhovoru bola o adoptívnom synovi pani Šilhárovej. O Miškovi hovorila veľmi pekne a úprimne.
-
S pani Evou Mosnákovou, ktorá prežila holokaust sme sa rozprávali o vojne a knihách, o vojne a láske a o knihách pre deti z Ukrajiny. Rozhovor je plný spomienok aj súčasnosti.
-
S Ivanom Sýkorom som sa zoznámil pred rokmi. Podporoval vtedy projekt operácii rohoviek v Afganistane a viedol festival „Jeden svet“. Intenzívnejšie sme sa spoznali keď v Prievidzi organizoval zhromaždenia a diskusie iniciatívy „Za slušné Slovensko“.
Rozhovor sme začali tým, čo robí teraz. Ako podporuje ukrajinské rodiny v Prievidzi a okolí a ako posiela humanitárnu pomoc priamo na Ukrajinu.
Ivan je príkladom človeka, ktorý všetku pomoc robí dôsledne, vytrvalo a skromne. Dôležitou a krásnou časťou podcastu je rozprávanie o podpore, ktorú dostáva od rodiny, od manželky, detí a vnúčat.
-
Deti prichádzajúce z Ukrajiny začali chodiť do škôl na Slovensku, kde im okrem vyučovania môže a má byť poskytnutá psychologická podpora. Viktor Križo z Centra inkluzívneho vzdelávania dal spolu s kolegyňami dokopy tím ukrajinských psychologičiek, ktoré sa s týmito deťmi začali stretávať.
Bavili sme sa o tom, čo týmto deťom pomáha, aké majú traumy, ako sa tieto traumy môžu prejavovať, aké majú fázy a ako s nimi pracovať. Rozprávali sme a aj možnostiach podpory v prípade, že psychologická pomoc nie je nablízku.
Veľmi silným pozitívnym zážitkom bolo pre Viktora Križa stretnutie ukrajinských psychologičiek s deťmi z Ukrajiny v bezpečnom prostredí, kde sa zrazu cítil ako cudzinec on.
Viktor Križo v rozhovore hovorí aj toto: „Ak pomôžeme ukrajinským deťom pomôžeme aj našim deťom. A hovorím to po dlhoročnej skúsenosti s inkluzívnym vzdelávaním. Poskytnime deťom z Ukrajiny takú podporu, aby sme v triede čo najskôr vytvorili rovnováhu. Ak vytvárame v skupine takúto rovnováhu je vnútorne viac scelená a deti si vedia aj vzájomne pomáhať. Viktor Križo vyštudoval učiteľstvo matematiky, špeciálnu pedagogiku, teológiu a psychológiu v Bratislave, Trnave i v Brne, toho času realizuje aj psychoterapeutický výcvik PCA. Dvanásť rokov pôsobil ako učiteľ matematiky a špeciálny pedagóg, aktuálne pracuje ako koordinátor školských podporných tímov v Centre poradenstva a prevencie. Venuje sa humanistickej psychológii (C. Rogers, M. Rosenberg, G. Landreth) a jej implementácii do školského prostredia. V Centre inkluzívneho vzdelávania garantuje inovačné vzdelávanie a lektoruje kurzy. V Slovenskej Komore učiteľov advokuje tému demokratizácie v školách.
-
S pani Soňou Holúbkovou, ktorá sa deinštitucionalizácii sociálnych zariadení venuje viac ako 30 rokov som sa rozprával ešte v januári. Krátko po našom rozhovore o odlišnostiach života v domovoch sociálnych služieb a života v komunitách som mal pocit, že je potrebné hovoriť o naliehavejšej téme. Rozhovor s pani Holúbkovou predbehol rozhovor s novinárkou Stankou Harkotovou o tom, či sme ako spoločnosť pripravení - v prípade vojny - prijať ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Tento rozhovor sme publikovali mesiac pred vojnou.
Po mesačnej skúsenosti života v krajine do ktorej prichádzajú ľudia traumatizovaní vojnou a stratou domova počúvam slová pani Holúbkovej inak, ako v čase keď sme rozhovor viedli. V súvislosti so sociálnou prácou hovorí napríklad toto: "Čakáme na formálnu pomoc a netrúfame si pomáhať sami, lebo to nepoznáme, alebo sa bojíme že to urobíme zle." alebo "Veľa ľudí žije v dôvere, že život v inštitúciách sa zabezpečuje najlepšie ako sa dá. Ale život sa tam nenapĺňa vo význame kvôli ktorému sme prišli. Do inštitúcii návštevy nechodia rady. Je v nich režim, ktorý musia rešpektovať nie len klienti, ale aj zamestnanci a návštevníci. Inštitúcia víťazí nad životom.” Počujem v tom teraz viac a širšie vnímam aj toto jej vyjadrenie: "Pomáhanie je o poznaní a hľadaní. Nie je len o súcite a o tom, že ja mám predstavu ako pomôcť. Stáva sa mi že sa ma pýtajú, 'Pani Holúbková, ako máme túto situáciu vyriešiť', vravím že neviem, ale môžem riešenie spolu s vami hľadať." Zo slov vyslovených po dlhoročnej praxi je zrejmé, že trpezlivé a citlivé hľadanie je v pomáhaní veľmi podstatné.
-
S novinárkou Stanislavou Harkotovou, ktorá sa dlhodobo venuje Ukrajine, sme sa rozprávali o forme pomoci a podpory pre ľudí, ktorí žijú v oblastiach zasiahnutých vojnou, a ľudí, ktorí kvôli vojne museli opustiť svoje domovy. Stanka hovorila o skúsenostiach žien na frotových líniách a na hraniciach. Hovorila o ženách, ktoré pomoc potrebujú, ale aj o tých, ktoré ju poskytujú. Počas celého rozhovoru sme sa vracali k otázke, či sme ako spoločnosť pripravení prijať prichádzajúcich z Ukrajiny, a ak nie, ako sa na to pripraviť. Nad konkrétnymi odpoveďami stála jedna všeobecná: všetci si potrebujeme prejsť tú cestu prijatia v mysli a pripraviť sa naň. Krátko po rozhovore sa Stanka znovu vydala na cestu na východ Ukrajiny.
-
S pani Janou Lowinski sme v rozhovore prechádzali od osobných skúseností k legislatívnym rámcom. K príbehu o čašníčke, ktorá prišla na to, ako uľahčiť jej synovi so zdravotným znevýhodnením čas strávený v kaviarni, sme sa dostali cez reformu, ktorá má zabezpečiť plynulý prechod veľkých sociálnych zariadení na humánnejšie. Na takúto reformu je potrebná spolupráca štátu, mimovládneho sektora, ale aj občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť má vedieť povedať, že deinštitucionalizácia nie je strašiak a že pre komunitu môže byť prínosom, ak sa o ľudí so zdravotným znevýhodnením bude vedieť postarať. Pani Lowinski vravela o vcítení sa do obáv zamestnancov DSS a o skúsenostiach z korporátneho sveta, kde sa pokúšala meniť obavy a letargiu zamestnancov na záujem a zvedavosť. Bavili sme sa vo viacerých rovinách, niektoré témy sme zámerne zjednodušovali, aby boli zrozumiteľnejšie, ale išli sme aj do hĺbky a bavili sme sa o reforme posudkového systému a včasnej intervencii pre každé dieťa. Pani Lowinski sa veľmi zaujímavo zhostila témy finančnej podpory neziskového sektora, kde sme sa dostali až k mladej žene, neregistrovanej predávajynij Nota Bene s ktorou začala viesť dlhodobý dialóg o finančnej gramotnosti. Na záver rozhovoru sme hovorili o rodine. O tom, ako veľmi je potrebné ukazovať súdržnosť rodiny jej širšiemu okruhu a blízkej komunite. Že sa to dá len vtedy, keď sme so situáciou vyrovnaní sami a vieme o nej hovoriť. A napríklad aj o tom, že prijatie vlastného dieťaťa ako matke trvalo pani Lowinski rok.
Jana Lowinski, bývalá korporátna manažérka, ktorá sa po narodení syna s viacnásobným zdravotným znevýhodnením občiansky angažuje v oblasti presadzovania práv a potrieb rodín so zdravotnym znevýhodnením. V roku 2015 stála za vznikom Platformy rodín a iniciovala vznik Asociácie poskytovateľov a podporovateľov včasnej intervencie. Spoločne s ďalšími zástupcami mimovládneho sektora spoluzakladala Koalíciu za spoločné vzdelavanie, ktorej cieľom je priniesť inkluzivne vzdelávanie pre všetky deti na Slovensku. S manželom a synom žijú v dvoch krajinách EU a aj preto sa považuje za Európanku.
-
Hosťom poslednej tohtoročnej epizódy je Marek Roháček, ktorý je zároveň jedným z tvorcov tohto podcastu.
Rozprávali sme sa o význame názvu Pomáhať znamená rozumieť. Hovorili sme o pomáhaní ktoré je súčasťou identity človeka. Premýšľali sme, ako si vyberáme tých ktorých chceme podporovať a čo na to vplýva. Bavili sme a o dávaní ako o hľadaní, objavovaní a tajomstve. Ale hovorili sme aj o páchaní dobra a o tom ako sa z pomáhania môže stať priemysel.
-
Čo Ingrid Antalovú Vagačovoú doviedlo ako začínajúcu študentku do VPN? Prečo sa vybrala do rómskych osád, a čo ju to naučilo o výchove? Aké je to vychovávať päť detí z ktorých niektoré potrebuje výrazne viac pozornosti?
-
Roman Csikos sa dlhé roky venoval ľuďom bez domova v jeho rodnej Šali. Teraz pracuje ako koordinátor a supervizor sociálnych pracovníkov. S Romanom sme sa rozprávali o dôležitosti vzťahu pri pomáhaní a stanovení si hraníc hneď na začiatku tohto vzťahu. Podstatnú časť rozhovoru tvorila téma pomáhania "opačným smerom", teda pomáhaniu tým, ktorí pomoc poskytujú. Prebrali sme aj osobnú tému vyhorenia a spracovávania ťažkých príbehov.
-
S Janou Feherpataky Kuzmovou iniciátorkou a spoluzakladateľkou Inštitútu pre aktívne občianstvo sme sa rozprávali o tom, ako vychovávať mladých ľudí k aktívnemu občianstvu, a čo to vôbec aktívne občianstvo je. Hovorili sme sa aj o potenciáli predmetu občianska náuka. Keďže Jana je tiež lektorkou zážitkového vzdelávania rozprávali sme aj o tom ako môžu vplývať pozitívne príklady na naše správanie a ako nám môžu pomôcť vcítiť sa do situácie iných ľudí.
-
S Luciou Šickovou, ktorá je spoluzakladateľkou Pixel Federation, sme sa rozprávali o iniciatíve za lepšie vzdelávanie Edu Factory aj o vzdelávacom programe Butterfly Effect. Lucia hovorila o svojich skúsenostiach s dobrovoľníctvom, o tom kde sa v nej ochota pomáhať berie. Hľadali sme odpoveď na otázky, či sa sa dá zvedavosti a vnímavosti naučiť, či dá rozvíjať porozumenie. Na záver sme sa s Luciou rozprávali iniciatíve Kto pomôže Slovensku.
-
S Fedorom Gálom, hosťom najnovšej epizódy podcastu Pomáhať znamená rozumieť sme sa rozprávali o tom ako pomáhať a neuškodiť. Fedor o sebe hovorí ako o človeku akcie, akcii spomína hneď niekoľko a do jednej sme sa dostali aj počas nahrávania podcastu. Hovorí o pomoci pre ľudí bez domova, pomoci ľuďom ktorí prekonali traumu, ale aj o umieraní. Fedor tiež hovorí, že pri pomáhaní je dôležitý vyrovnaný partnerský vzťah medzi pomáhajúcim a tým kto pomoc alebo podporu potrebuje. Pri tejto téme sme sa zdržali, lebo sa mi to nezdá vždy také samozrejmé a jednoduché ako o tom Fedor hovorí. Bavili sme sa aj o tom či môže pomáhať každý a kde sa v človeku táto ochota berie.
Fedor Gál je sociológ, prognostik a podnikateľ.
-
Hosťami epizódy o dobrovoľníctve sú Jano Gálik z Košíc a Jakub Forgács z Banskej Bystrice. Obaja pôsobia v miestach kde žijú, v miestnych komunitách, no ich príklady majú presah do celej spoločnosti. Obaja sa dobrovoľníctvu venujú dlhodobo, no každý iným spôsobom. Pri oboch sa dá však pozorovať, že na to aby človek čosi zlepšíl, alebo aby pomohol, niekedy stačí keď je pozorný, má okolo seba ľudí ktorým môže dôverovať a nájde si čas.
-
Tichý a veľmi osobný rozhovor s Annou Podlesnou. Rozprávali sme sa o detstve v rodine evanjelických farárov aj o budovaní priemyselného parku na východnom Slovensku a o tom ako sa dostala zo sféry biznisu do neziskového sektora. Hovorili sme o prijímaní pomoci a ako to súvisí citlivým poskytovaním pomoci. Ale hlavne sme sa rozprávali o počúvaní, zažití a spoločnom hľadaní efektívnej pomoci.
Anna Podlesná je CSR manažérkou v spoločnosti Profesia, kde sa venuje aj téme zamestnávania ľudí so zdravotým znevýhodnením. Má dlhoročné skúsenosti z neziskového sektora, kde sa venovala strategickej filantropii a crowdfundingu. Pôsobila v PR agentúre, korporácii a pomáhala aj ako dobrovoľníčka pri adaptácií utečencov.
-
S našimi hosťami facilitátorkou Karolínou Mikovou a sociológom Martinom Bútorom sme sa rozprávali o prepájaní občianskej spoločnosti so samosprávami ale i o rozdelenej spoločnosti a nových výzvach, ktoré nás ako občanov čakajú po zvládnutí pandémie.
Karolína Miková, riaditeľka PDCS, trénerka a facilitátorka. Zameriava sa hlavne na riešenie a prevenciu verejných konfliktov, účasť občanov na rozhodovaní o veciach verejných a rozvoj občianskej spoločnosti.
Martin Bútora, sociológ, spisovateľ a diplomat, čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky, spoluzakladateľ VPN, bývalý veľvyslanec v USA.
- Laat meer zien