Afleveringen
-
„Úprimné oľutovanie a odpustenie predsedu vlády na mieste činu“ – podľa Petra Bárdyho by to bol krok smerom proti polarizácii a radikalizácii, ktorú Slovensko zažíva aj rok od pokusu o atentát na premiéra Roberta Fica. „Aby oľutoval, ako sa on osobne a Smer správali a stále správajú v tom, čo sa dnes deje,“ hovorí. „Toto by bolo super, no nedočkáme sa toho,“ dopĺňa.
Je rok od pokusu o atentát na premiéra Roberta Fica. Vtedy bola streda – krátko pred treťou popoludní. V Handlovej vystrelil z davu na predsedu vlády päť rán 71-ročný dôchodca Juraj Cintula. Správa z kategórie nepredstaviteľných, až z iného sveta. A zakiaľ premiér bojoval v rukách lekárov o život, z policajnej stanice preniklo video s tvárou atentátnika, že strieľal „z nespokojnosti s krokmi vlády“. A hoci mala strelca polícia v rukách, pre vládnu väčšinu bol vinník od prvých okamihov jasný: médiá a opozícia.
Kde sme po roku od atentátu? Robert Fico je v úrade. Atentátnik Cintula s hrozbou doživotia v rukách orgánov činných v trestnom konaní. Na deň výročia zasadne bezpečnostná rada štátu – aby sa vysporiadala s nenávisťou v spoločnosti. A Ficov Smer organizuje na mieste atentátu spomienkovú akciu, kde zváža autobusmi svojich z celého Slovenska.
Kam posunul atentát na premiéra krajinu? Téma pre Petra Bárdyho, komentátora a šéfredaktora Aktualít a autora bestselleru Fico – posadnutý pomstou.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Vláda sa s nami nerozpráva. Považujeme to za porušenie princípov sociálneho dialógu, hovorí prezidentka Konfederácie odborových zväzov Monika Uhlerová. Vláda chystá ďalší konsolidačný balíček no svojich sociálnych partnerov pri jeho príprave prakticky ignoruje. Bez dialógu to budete mať oveľa ťažšie, odkazuje vláde šéfka KOZ.
Na Slovensko sa valí ďalšia vlna konsolidácie. Minister financií už avizoval, že si opäť budeme musieť utiahnuť opasky. Podľa neho by sa nový konsolidačný balíček mal vyšplhať až k sume dvoch miliárd, kde ich chce nájsť, ale zatiaľ prezradiť nechce. Prioritou by vraj malo byť hľadanie úspor na strane prebujnelých výdavkov. O ďalšej záťaži na naše peňaženky však ani tentoraz vláda so svojimi sociálnymi partnermi nehovorí. SMER - a zvlášť jeho šéf Fico sa pritom ešte donedávna veľmi hrdil silným sociálnym dialógom, odborári preto mlčaniu vlády vôbec nerozumejú. Ani odborári však už nie tým, čím boli kedysi - silným politickým spojencom ficovho SMERu. Podľa nového vedenia KOZ totiž už SMER vôbec nie je sociálnodemokratickou stranou.
Prečo sa vláda nechce rozprávať so svojimi sociálnymi partnermi a akú predstavu o sociálne udržateľnej konsolidácií majú odborári? Nie je v časoch rekordne nízkej nezamestnanosti veľká odborárska príležitosť vybojovať lepšie platy a sú naše platy naozaj tak nízke, ako si mnohí sťažujeme alebo skôr zodpovedajú nízkej produktivite zaostávajúcej slovenskej ekonomiky? No a napokon, má táto vládna garnitúra - a obzvlášť v týchto dramaticky sa meniacich časoch, vôbec nejakú zmysluplnú víziu čo s touto krajinou?
Počúvate Ráno Nahlas, o konsolidácií, pracovnom trhu, sociálnom systéme, platoch, dôchodkoch, ale i o úlohe odborov v 21. storočí. S prezidentkou Konfederácie odborových zväzov Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Zijn er afleveringen die ontbreken?
-
Čo všetko je schopný urobiť premiér tejto krajiny aby zakryl svoju neschopnosť riešiť reálne problémy Slovenska? Premiérskou témou je kvalita života na Slovensku a od toho Fico neustále uteká, hovorí bývalá premiérka Iveta Radičová. Podľa nej sa premiér Fico dnes už ani netají snahou zmeniť režim na Slovensku, vládnuť krajine však zjavne nevie. Reč bude aj o zásadnej zmene chorého zdravotníctva.
Pri príležitosti osláv konca Druhej svetovej vojny navštívil slovenský premiér Moskvu a tam rokoval priamo s Vladimírom Putinom, ktorý dnes vedie vojnu na Ukrajine. Opozícia v tom má jasno a označila to za akt vlastizrady a kolaborácie s nepriateľskou mocnosťou. Medzitým ako sa slovenský premiér klaňal vládcovi Kremľa, sa však štát, ktorý vedie - či by ho aspoň viesť mal, rozpadá doslova v priamom prenose.
Stav verejných financií sa napriek opakovanej konsolidácií, ktorá nám zvýšila dane a zhoršila služby štátu, príliš nezlepšil no a to nás čaká ešte ďalšie uťahovanie opaskov. Zatialčo vláda siahla na daňové bonusy na deti či šikanuje podnikateľov bizarnou transakčnou daňou, sama sa ukromniť odmieta. Ministrom rapídne narástli platy, šéf rezortu vnútra objednal pre policajtov kávové uniformy a počítače za tritisíc no a pod rukami PPA nám tu rozkvitli penziony - nepenzióny.
Namiesto riešenia reálnych problémov sa ale vládna koalícia neustále zaoberá sama sebou, utočí na média či mimovládny sektor no a dokonca vedie ľúty boj za práva extrémistu Bombica či konšpirátora Kotlára..
Asi najlepšie úpadok štátu definoval šéf NKÚ, ktorý v rozhovore pre Aktuality povedal, že ministerstvo zdravotníctva ovládli lobisti a štát v oblasti zdravia na verejný záujem jednoducho rezignoval.
Kam teda smeruje Slovensko pod touto vládou? Podari sa Robertovi Ficovi uniesť krajinu z Európy a dokedy sa vôbec dá tento Potemkin - vydávaný za štát, ešte predstierať a imitovať modernú a funkčnú demokraciu? Naozaj práve toto voliči chcú a stačí im to? No a kde je silná, jednotná a najmä zmysluplná alternatíva politickej opozície? Témy pre bývalú premiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú.
Stále častejšie som svedkom "úteku od slobody," kde mnohým ľuďom je sloboda na príťaž. Máme v sebe veľký potenciál prispôsobovania sa, ktorý v nás táto vládna garnitúra živí vetami typu: Nechajme Rusa, veď on raz odíde. Nie, neodíde. Keď raz príde, buď ho pošlete preč alebo zostane - v našich hlavách, " hovorí expremiérka Radičová.
Počúvate Ráno Nahlas, dnes s bývalou premiérkou a sociologičkou Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Ešte pár dní bude mojim susedom“. Martin Jarábek tak nehovorí o nikom inom ako o novom pápežovi. Lev XIV. sa len pred dvoma mesiacmi nasťahoval do Vatikánskeho paláca svätého ofícia, ktorý je nielen sídlom dikastéria pre náuku viery, ale aj domom, v ktorom bývajú kardináli či niektorí kňazi zamestnaní vo Vatikáne. Pápežov sused Jarábek je vedúcim slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.
„Napadlo mi, že kiež by sa niektorý kardinál, ktorý býva so mnou, stal pápežom“, rozpráva Martin Jarábek. Túto svoju túžba bral skôr nadľahčene, ako hovorí. „Kardinál, ktorý ma pozná. Mohol by som potom povedať, že nie ja poznám pápeža, ale pápež pozná mňa. A to sa naplnilo“, hovorí pobavene Jarábek.
Lev XIV. stihol už od štvrtkovej voľby navštíviť hrob svojho predchodcu pápeža Františka, dvakrát sa stretol so zborom kardinálov, včera vystúpil verejne počas modlitby Regina Coeli z balkóna vatikánskej baziliky. A zaznelo tam priame odsúdenie vojny na Ukrajine a Gaze.
„Nikdy viac vojnu!“ - s touto výzvou sa obrátil na „mocných“ tohto sveta.
„Nosím v srdci utrpenie milovaného ukrajinského národa. Nech sa urobí všetko pre to, aby sa čo najskôr dosiahlo pravé, spravodlivé a trvalé mierové riešenie. Nech sú prepustení všetci zajatci a deti sa môžu vrátiť k svojim rodinám“, povedal Lev XIV. na adresu vojny na Ukrajine.
„Hlboko ma zraňuje to, čo sa deje v Pásme Gazy. Nech boje okamžite ustanú! Nech je poskytnutá humanitárna pomoc vyčerpanému civilnému obyvateľstvu a nech sú prepustení všetci rukojemníci“, tieto slová zas adresoval Izraelu.
Nový pápež hovoril o „zázraku mieru“, ktorý vyprosuje do Kráľovnej pokoja, čo je titul pre Ježišovu matku.
V podcaste sa tiež dozviete:
- ako je to bývať v susedstve s pápežom;
- ako sa tvorí jeho „nová vláda“;
- či je predpoklad, že príde na Slovensko;
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Pápežom outsider. Lev XIV. Vlastným menom Robert Francis Prevost. Po jezuitovi ďalší rehoľník - augustinián. A prvé slová na verejnosti: „Pokoj!“ Na výročie konca vojny.
Svet spoznal nového pápeža. Kardináli sa minimálne dvojtretinovo zhodli, že ním bude Američan so skúsenosťou Peru. Rehoľník augustinián s akademickou skúsenosťou cirkevného právnika. Naposledy zastával post šéfa vatikánskeho dikastéria pre biskupov.
Čo bude znamenať pre Cirkev a čo pre svet? Téma pre katolíckeho kňaza Juraja Vitteka.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Vo vládnej politike sa stupňujú fašizujúce tendencie. Tento zápas prebieha i v SMERe, tvrdí jeden z jeho zakladateľov Boris Zala. Podľa neho sú tieto tendencie nebezpečné lebo sú súčasťou vládnej moci, ale väčšina spoločnosti tomu naklonená nie je. Nie sme bezbranní, dodáva.
Zajtra, 8. mája, si pripomenieme 80. výročie konca Druhej svetovej vojny v Európe. Vojna, ktorá si vyžiadala desiatky miliónov životov, priniesla obrovské utrpenie, nebývalú brutalitu a takmer vyhladenie európskeho židovstva v genocídnom Holokauste - na ktorom participovalo aj tisovo Slovensko. Vojna však viedla i k spusteniu Železnej opony a uvrhnutiu strednej a východnej Európy pod nadvládu totalitného Sovietskeho zväzu.
Koniec vojny ale rozhodne neznamenal definitívnu smrť nacizmu a ani fašizmu. Jeho výhonky vidíme bujnieť po Európe aj dnes. Zo slova fašizmus a fašista sa však postupne stala obľúbená nadávka, ktorou paradoxne začali svojich oponentov častovať práve tí, ktorí majú svojou mentalitou, spôsobmi i ideológiou k skutočnému fašizmu najbližšie. Do obehu sa tak dostali i úplne nezmyselné spojenia ako liberálny či dokonca dúhový fašizmus.
Nevyprázdnili sme tak tento historicky desivý pojem označujúci tie najzvhlejšie ideologické predstavy? Čo je fašizmus dnes a kto sú teraz nositelia myšlienok Hitlera, Mussoliniho či slovenského Tisa? Ako by vyzerala spoločnosť, ak by sa im podarilo uchopiť moc a kto sú - či budú, noví nepriatelia štátu a tzv. Národného spoločenstva?
"Vydávať sa za jediného reprezentanta národných záujmov a všetkých ostatných, ktorí majú iný názor, označovať ako zradcov či zahraničných agentov, tak to je typicky fašistický prístup k chápaniu národa a jeho čistoty," hovorí Boris Zala.
No a ako sme na tom my, potomkovia tisovej HSĽS, ale i dediči SNP a zahraničného odboja? "Mor ho", no koho dnes vlastne moriť?
Kam všade sa teda novodobí hnedí na Slovensku už dostali? Podarilo sa im preniknúť do parlamentu a nesedia títo radikáli i priamo v našej vláde? Kam sa vlastne mentálne a ideovo uberá vládna koalícia, čo na tpo Hlas, ktorý sa verbálne hlási k európskej sociálnej demokracií a nesmeruje najsilnejšia vládna strana práve touto cestou, SMERom čoraz radikálnejšej pravice a napokon ústiacou až k fašizmu a jeho koreňom?
"V SMERE pokladám za nebezpečnú skupinu, ktorá vytvára tento krajne pravicový názor. Patrí k nej napríklad Tibor Gašpar alebo partia okolo Gedru, ktorí ten spôsob útoku na to, čo oni nazývajú liberalizmom či progresivizmom, tak to je presne to isté - aj s rétorikou, ktorá bola živá v 20. rokoch v Taliansku, Španielsku, Nemecku a ktorá napokon viedla k vytvoreniu fašistických hnutí," vysvetľuje Zala.
Ráno Nahlas, s bývalým poslancom SMERu, jedným z obnoviteľov sociálnej demokracie po Novembri 89 a filozofom Borisom Zalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Už v horizonte hodín sa vo Vatikáne začne udalosť, na ktorú je namierená pozornosť sveta. 133 kardinálov voliteľov vstúpi do slávnej Sixtínskej kaplnky, aby tam pod Michelangelovými freskami a pohľadom Stvoriteľa – ako hovoria – vybrali nového nástupcu sv. Petra, alebo námestníka Kristovho. Pôjde o 267. pápeža.
Voľba – pre svoju rezervovanosť opradená aj tajomstvom. A nad porušením mlčanlivosti pod prísahou visí exkomunikácia laetae sententiae.
Konkláve, z ktorého vyjde nástupca zomrelého pápeža Františka. Aké bolo kedysi a aké bude v nasledujúcich dňoch? Téma pre Marcela Šefčíka, ktorý o ňom napísal knihu. Analýze pritom podrobil konkláve 20. a 21. storočia.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Žabou na prameni nášho zdravia je samotný rezort zdravotníctva. Ten je dlhodobo ovládaný lobistickými záujmami finančných skupín. Na verejný záujem štát rezignoval a pacient ho nezaujíma. Nalievanie miliárd do takto deravého systému nepomôže. Tvrdí v až šokujúco kritickom rozhovore pre Aktuality šéf NKÚ Ľubomír Andrassy.
Zdravotníctvo sa stalo čiernou dierou na peniaze. O čo viac miliárd v ňom mizne, o to sa kvalita zdravotníckej starostlivosti - nie, nezlepšuje, práve naopak. Rok čo rok sa dostupnosť, ale i kvalita tejto kľúčovej verejnej služby zhoršuje.
"Zdravie je dnes predmetom obchodovania a kšeftovania medzi úzkymi záujmovými skupinami. To to je problém rezortu zdravotníctva a toho, že ľudia z ministerstva, ktorí by mali obhajovať ústavné princípy a solidárneho prerozdeľovania verejných zdrojov, to proste nerobia. Pacient ich vôbec nezaujíma a dlhodobo tolerujú systém, ktorý je neférový a nahráva lobistickým skupinám," hovorí v nebývalo ostrej kritike predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.
Štát za viac ako 30 rokov nie je schopný postaviť ani len jedinú koncovú nemocnicu v hlavnom meste, kvalitní lekári nám utekajú do zahraničia, na oddlžovanie nemocníc sme sa opakovane vyskladali miliardovými sumami, čakacie lehoty na dôležité operácie sa z mesiacov predlžujú na celé roky no a čoraz viac si za zdravotnícke služby priplácame z vlastného vrecka. Výpovednou ilustráciou úpadku, do ktorého sme sa dostali, je i opakujúca sa potreba verejných zbierok dokonca aj na základné vybavenie nemocníc.
"Systém, ktorý tu máme by mal mať silného regulátora. Ak ale u silného regulátora pracujú zástupcovia lobistických skupín, tak to vyzerá presne takto," hovorí Ľ. Andrassy.
Ako je toto vôbec možné, keď prakticky všetky politické strany deklarujú, že zdravie je prioritná téma a vládny SMER sa dokonca zaklínal i zákazom ziskov lebo zdravie vraj "nie je tovar"? Kde sa na ministerstve končia záujmy tzv. Pentagelu a začína sa záujem verejný - no a vedia to ešte vôbec rozlíšiť? Čo odhalili kontroly Najvyššieho kontrolného úradu a prečo nalievanie ďalších miliárd zdravotníctvu nepomôže a napokon, čo s tým a ako odstihnúť lobistov parazitujúcich na verejných zdrojoch?
Viac peňazí nepomáha, pacient je naďalej rukojemníkom netransparentného a neefektívneho systému v mene lobistických záujmov, to sú závery dvoch aktuálnych kontrol NKÚ v oblasti zdravotníctva.
"Aj keby sme naliali do dnešného systému o miliardu či dve viac, tak sa nič z pohľadu pacienta nezmení. Podľa NKÚ je systém zdravotníctva tak deravý, že keby sme tam dali i ďalšie dve miliardy, mali by sme úzke skupiny ľudí, ktorí by sa síce radovali, že majú dobrý biznis, ale väčšina pacientov, ktorí by čakali lepšiu a dostupnejšiu zdravotnú starostlivosť, by nedostali nič. Toto je fatálne zlyhávanie predstaviteľov štátnych inštitúcií - od ministra až po manažérov VšZP. Zlyhávanie v tom, že rezignovali na verejnú politiku v oblasti zdravia," tvrdí šéf NKÚ.
Ráno Nahlas, tentoraz opäť pravidelný rozhovor so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym. Dnes na tému zdravotníctva. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Fascinuje ma, že pivo nielen je len nejakým alkoholickým nápojom a k tomu populárnym. Ono je aj spoločenským nápojom. Vychutnávame si ho na celom svete v skupinách, v komunitách, v spoločnosti. Je súčasťou kultúry, preto by sme ho mali oceniť nielen ako nápoj, ale aj ako spoločenský jav.“
Na Slovensko zavítal britský pivný kráľ – presnejšie viacnásobný víťaz ankety „Pivný autor roka“, a teda najlepšie píšuci autor o pive.
Martyn Cornell.
Autor kníh o dejinách piva, pivovarníctva a pivných štýlov. Minulý rok mu vyšla aj tá: Okolo sveta cez 80 pív – Around the World in 80 Beers.
Prišiel do mesta na Dunaji - do Bratislavy, aby hodnotil tie slovenské. Je certifikovaný pivný degustátor a porotca prestížnych súťaží vrátane World Beer Cup.
Čo na Slovensku z pohľadu piva našiel?
A čo pivo vlastne je, keď ľudstvo sprevádza už od čias Sumerov a malo aj svoju bohyňu?
Čo ho robí sviežim?
Je „nápojom barbarov“, ako to o ňom šírili Gréci a Rimania ako vyznavači vína?
Všetko otázky pre Martyna Cornella, ktorý za ním precestoval svet.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Je tu čas poľovačky, tentoraz na liberálov. Aspoň tak to vyzerá z aktuálnych statusov pánov dnešnej moci - Trumpa, Orbána či Fica. Komu - a čo vlastne, liberáli urobili a prečo sa stali korisťou nových držiteľov moci? No a kto sú to tí liberáli a o čo im ide? Barikády nie sú dnes tou jedinou možnosťou, ale možno k ním musíme siahnuť, tvrdí Matej Cíbik.
Čas liberálov skončil. S liberálnou demokraciou je koniec a globalizácia presadzovaná liberálnymi elitami už nemá žiadnu budúcnosť. Takéto - a im podobné veštby, v ostatných dňoch, týždňoch či dokonca mesiacoch, dookola počúvame od nových nositeľov moci. Hovorí to Donald Trump, opakuje to Viktor Orbán a zaklína sa tým aj náš premiér Robert Fico.
Ten svoju - ešte pred pár rokmi budovanú hrádzu proti hnedému extrémizmu Mariána Kotlebu, odrazu vymenil za snahu o postavenie akejsi ním svojvoľne definovanej hradby voči údajným hrozbám liberálneho progresivizmu.
Áno, žijeme ozaj prelomové časy, ale odkedy sa z pojmu "liberál" stala tak desivá hrozba, že to začína pripomínať poľovačku na tzv. "Večného Žida"? Čo komu liberál vlastna urobili?
Kto sú teda títo dnešní liberáli a o čo im - okrem presadzovania univerzality ľudských práv, vlastne ide? Prečo sa s nimi chce nová politická moc tak strašne porátať no a aké následky bude mať tento ideologický boj na naše ľudské práva? Kto vlastne budú naši noví nepriatelia a z akých dôvodov čerpajú svoj hnev priaznivci tejto novej vzbury voči doterajším poriadkom?
No a napokon, ozaj skončila na Slovensku éra započatá Nežnou revolúciou a ide tu o prevrat voči hodnotám Novembra 89?
Toto je Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Pápež je mŕtvy, hľadá sa nový. Vo Vatikáne sa pripravujú na voľbu nového muža v bielom, ktorá sa začne v stredu 7. mája. Brány Sixtínskej kaplnky sa zatvorili pre verejnosť, aby ju do budúceho týždňa – do začiatku konkláve - pripravili pre 133 kardinálov voliteľov, ktorí vstúpia do procesu výberu. Z kardinálskej červenej sa ich voľbou v prípade jedného stane pápežská biela. Pred akými výzvami stojí? A aké dedičstvo mu zanechal pápež František?
V dnešnom RánoNahlas pôjdeme aj do Vatikánu – s Martinom Jarábkom z Vatikánskeho rozhlasu.
Navštívime aj miesto, kde odpočíva pápež František – baziliku Santa Maria Maggiore. Cez jej spovedníka – slovenského dominikána Ľudovíta Mela. Či cez brazílskeho novinára América Martinsa zo CNN, ktorého som zastihol pri Františkovom hrobe.
„Františkov nástupca sa bude musieť vložiť do boja o spravodlivosť a mier a pokračovať v snahách zomrelého pápeža o silné prepájanie cirkvi aj na civilnú spoločnosť“, tvrdí Américo Martins zo CNN.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Na pomocnú ruku od štátu sa u nás nik spoľahnúť nemôže. Tento štát sa nevie postarať ani o deti, ktoré má v zodpovednosti on sám a sociálnu sieť pre rodiny nemáme, tvrdí Natália Blahová, ktorá odštartovala kauzu "Čistý deň." Podľa nej by sa mohol zopakovať i dnes.
Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni. Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža a spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.
To tvrdia naše zákony, ale čo hovorí skutočná žitá realita? Sú deti naozaj našou prioritou - tak ako to počúvame vo všetkých tých predvolebných kampaniach už celé dlhé roky alebo náš reálny záujem ukazujú skôr šokujúce odhalenia Generálnej prokuratúry o závažnom porušovaní práv detí v reedukačných centrách, otrasné prípady šikany ústiace až k fatálnym následkom, rozmáhajúce sa detské násilie či pretrvávajúce a zle trestané násilie na deťoch. Počet detí čeliacich neľahkým duševným a mentálnym problémom strmo rastie, personálne kapacity našich odborníkov sú pritom až zúfalo nedostatočné.
O čom to všetko vypovedá a prečo to údajne "najcennejšie, čo máme" - naše deti, sú niekde na samom chvoste záujmu spoločnosti i verejných politík? Ako rodinám reálne pomôže zakotvenie biológie pre druhý stupeň základnej školy do Ústavy no a mohla by sa známa kauza "Čistý deň" zopakovať aj dnes?
Príbeh "Čistého dňa" by sa mohol opakovať aj dnes. Kontrola nie je vôbec dostatočná, zo zlyhaní sa nevyvodzujú dôsledky a dobre nefungujú ani mechanizmy cechovej cti a vnútornej očisty, tvrdí Natália Blahová. Podľa nej tu chýbajú stovky odborníkov a tak, namiesto toho, aby sme s deťmi v problémoch odborne pracovali, zbytočne ich trestáme a bezvýsledne zatvárame.
Ráno Nahlas, o našich deťoch. S novou posilou Demokratov Natáliou Blahovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
Po Františkovi zostáva stále otvorený dokument o cirkvi, ktorá kráča spolu, tvrdí teológ Miroslav Kocúr. Upriamuje tak pozornosť na poslednú synodu o synodalite, projekt pápeža Bergoglia.
„Cesta po ktorej kráčal František, je tu ďalej. Pre nás je to odkaz, že máme úlohu byť v tomto svete autentickí pokračovatelia takéhoto božieho muža“, hovorí Kocúr.
Civilný kardinál – jezuita - z latinsko-amerického BuenosAires na necivilnom Petrovom stolci v centre jednej z metropol vyspelého sveta;
Duchovný líder vyše miliardy katolíkov, ktorý sa nebál správať „neduchovne“ – vystupovať zo zabehnutých rámcov.
Muž v čiernych topánkach, ktorý sa snažil cirkev sťahovať z výšin neba a abstrakcie na zem periférií. Či už perifériu utečencov hynúcich v moriach, chudobných a ľudí bez domova v spoločnostiach ktoré neraz nevedia, čo s nadbytkom. Ale i periférií v samotnej cirkvi.
Muž v bielom, ktorý svoje utrpenie obetoval za „svetový mier a bratstvo medzi národmi“, čo sme sa dozvedeli až po jeho smrti.
Pápež František a jeho trinásťročný príbeh. Príbeh so svojou Cirkvou, ktorú chcel pre všetkých. I so svetom.
Podarila sa mu jej zmena, či priblíženie svetu?
„Mňa oslovil tým: Ste na ceste a kráčajte, nezastavujte sa. Lebo keď sa zastavíte, ochoriete“ – Miroslav Kocúr pripomína Františkovo vyjadrenie z jeho návštevy na Slovensku zo Šaštína. „To je v zmysle toho, že kráčajme spolu, prípadne počkajme na tých, čo sú pomalší krok, ťažší dych; neopovrhujme tými, čo majú vyššie tempo“, hovorí.
„Cesta po ktorej kráčal František, je tu ďalej. Pre nás je to odkaz, že máme úlohu byť v tomto svete autentickí pokračovatelia takéhoto božieho muža“, uzatvára teológ Miroslav Kocúr.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Slovenská spoločnosť zápasí s obrovskou mierou nedôvery. Neveríme si navzájom a nedôverujeme ani kľúčovým politickým inštitúciám. Tie čísla sú alarmujúce, ale berme to ako výzvu, hovorí výskumník inštitútu DEKK Hugo Gloss. "Celé sa to točí okolo toho, či máme spoločný cieľ a zdieľanú identitu - že vieme, kto sme, čo chceme a kam kráčame."
Dum spero, spiro, teda: Kým dúfaš, dýchaš. Dôvera je základným predpokladom akéhokoľvek funkčného spoločenstva i každej zmysluplnej spoločnosti. Slovensko však zachvátil vírus hlbokej a čoraz viac sa šíriacej nedôvery. Potvrdzuje to i aktuálny prieskum inštitútu sociálnej kohézie DEKK podľa ktorého len niečo vyše 20 percent respondentov deklarovalo, že iným ľuďom sa dá veriť. V prípade mladých sú čísla ešte horšie.
Paradoxne, najväčšou nedôverou a obozretnosťou netrpia najmenej vzdelaní a najchudobnejší, ale ľudia, u ktorých sa ambície a predstavy o tom, ako by mali žiť, zrazili s realitou či ich vlastnými schopnosťami a predpokladmi. No a v rámci všetkých meraných inštitúcií v dôvere bodovali vedci a vedecké inštitúcie. Naopak ti, ktorí nám tak radi hovoria do života - teda politické inštitúcie, si vyslúžili najmenšiu dôveryhodnosť.
Slovensku však chýba nielen dôvera, ale aj spoločný príbeh, teda niečo zásadné, na čom by sme sa ako spoločnosť dokázali zhodnúť - o tom, kto sme, kam smerujeme a čo vlastne chceme. Stali sme sa priestorom obývaným akýmisi vzájomne súperiacimi modernými kmeňmi.
Funkčné spoločnosti sú tie, kde ľudia sadia stromy, v tieni ktorých nikdy nebudú sedieť. Teda, že ja dnes robím také rozhodnutia, z ktorých nebudem benefitovať ja, ale až moje deti a ich deti - teda, že viem, že to nie je iba o mne, ale celý ten príbeh je väčší, hovorí Hugo Gloss.
Kto tu teda komu nedôveruje a prečo? Kam táto vysoká miera nedôvery môže viesť a ako sa s takto vzájomne si neveriacimi Tomášmi dá vybudovať akékoľvek zmysluplne fungujúce spoločenstvo? Nakoľko sa táto nedôvera vzájomne preplieta s frustráciou a rastúcou polarizáciou a koľko z toho má na rováši štát a jeho inštitúcie, ktoré opakovane zlyhávali v plnení spoločenského kontraktu a plnení vlastných sľubov a záväzkov? No a napokon, ako sa vydať na cestu hľadania a nachádzania vzájomných mostov, najmenších možných spoločných menovateľov a obnovovania tak prepotrebnej dôvery?
Ráno Nahlas s výskumníkom z inštitútu sociálnej kohézie DEKK Hugom Glossom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Pápež František zasial zrno a to bude rásť. To sa už nedá vrátiť. Vidím aj v mojom srdci, ako som sa oslobodil. Mal som totiž veľké problémy, keď som videl tie veľké hriechy Cirkvi. Príkladom je kauza Roberta Bezáka“, hovorí jedna z tvári Novembra a podzemnej cirkvi František Mikloško. „Aj s pomocou pápeža Františka som prijal, že Cirkev je aj hriešna“, vysvetľuje. Mikloško pritom poukazuje na jeho autentické prežívanie viery a človečenstvo.
Muž v bielom, ktorý - kým mohol, hovoril o „božej nehe“, z cirkvi chcel mať „poľnú nemocnicu“ a svoje utrpenie obetoval za svetový mier a bratstvo medzi národmi, o čom sa svet dozvedel až z jeho závetu. V mladosti aj vyznavač tanga, v starobe hoci na vozíku, no stále v pohybe. Pár dní pred smrťou ho svet mohol vidieť v nezvyčajnom civile - len v nohaviciach, košeli a ponču, ako sa nechal zaviesť do svätopeterskej baziliky, aby pozdravil reštaurátorov pri práci. Celkom v súzvuku s jeho prvým pápežským pozdravom – tým „Buona sera“, dobrý večer, ako sa prihovoril zástupom len pár minút po zvolení. Trinásťročný oblúk jeho pontifikátu nás priviedol aj k poslednému verejnému pozdravu – a opäť civilnému Buona Pasqua, čo je v taliančine pozdrav k Veľkonočným sviatkom. Pápež František je už od pondelkového veľkonočného rána v „dome Otca“, ako ohlásil jeho úmrtie Vatikán.
Čo po ňom zostáva a na aké výzvy bude musieť odpovedať jeho nástupca?
„Vidím aj v mojom srdci, ako som sa oslobodil. Mal som totiž veľké problémy, keď som videl tie veľké hriechy Cirkvi. Príkladom je kauza Roberta Bezáka“, hovorí jedna z tvári Novembra a podzemnej cirkvi František Mikloško. „Aj s pomocou pápeža Františka som prijal, že Cirkev je aj hriešna“, vysvetľuje. „Pápež to priznal. Povedal – áno, sme hriešni. Stretol sa s obeťami zneužívania duchovnými a poprosil ich o odpustenie“, hovorí Mikloško.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Slovensko nemá silnú štátnu ideu, my ani nevieme načo je na svete táto republika, tvrdí sociálny antropológ Juraj Buzalka. Lebo keď nevieme načo sme - a čím sme výnimoční, tak ani nemáme právo existovať, dodáva. Mečiarova štátnosť je podľa neho biedny príbeh a tak sa treba pustiť do práce a zadefinovať si náš príbeh nanovo.
Miera nedôvery - a to nielen voči inštitúciám a autoritám, ale i voči sebe navzájom už prekračuje všetky znesiteľné hranice. Rovnako tak to platí aj v miere zakonšpirovanosti a viery v prakticky akúkoľvek všeobecne zdieľanú hlúposť, čo ako vyvracanú práve tými spochybňovanými inštituciálnymi autoritami. No a k tomu všetkému, ešte i nekritická oddanosť v toho svojho politického spasiteľa, ktorá mení politiku na klanový súboj bez akýchkoľvek pravidiel, no už aj cti i hanby. Namiesto nedokončených diaľnic, rozpadajúcich sa nemocníc a utrápených detí pritom dookola riešime pseudokultúrne vojny a od tých, ktorým sme ako majitelia moci zverili správu vecí verejných nepýtame účty za to, ako v našom mene - a za naše dane, vládnu.
I to je dnešné Slovensko. Štát, ktorý sme dostali bez toho, aby sme si ho pýtali a ktorý sme ani za vyše 30 rokov nestihli dokončiť. Republika s čoraz viac chradnúcim počtom republikánov a spoločnosť, ktorá sa nám dnes doslova rozpadá priamo pred očami.
"Tu je už aj zjavná sprostosť je považovaná za názor pretože inflácia erudovaného poznania a rola inteligencie sa čoraz viac stráca. To za mečiarovej éry nebolo a my sme ho porazili pretože tieto vrstvy si urobili svoju prácu. Moja otázka na dnes znie, či sa tieto vrstvy ešte dokážu zmobilizovať. Pretože toto je jediné, čo sa dá robiť. My musíme za tými bežnými ľuďmi ísť a s nimi hovoriť o tom, že toto je bieda, smútok a zmar," hovorí Buzalka a dodáva: Kto iný ako my a kedy ak nie teraz?
Kto teda vlastne sme a čo skutočne chceme? Vieme to vôbec? Kam sa ako spoločnosť uberáme a tušíme, akým výzvam budeme v tejto tekutej dobe čeliť? Z akých koreňov pramenia všetky tie našské frustrácie, komplexy, obavy i hnev? No a napokon, bola éra liberálnej demokracie po Novembri 89 iba dočasnou výnimkou z našej dejinnej normy a máme vôbec na to, mať svoj vlastný štát - so všetkými atribútmi modernej a funkčnej štátnosti alebo sme predurčení na takýto potemkinov odkaz?
"Tu nemáme koncíznu alternatívu toho, kto sme, kam chceme ísť a čo chceme robiť. Ale to je príležitosť, my potrebujeme elity - a v širšom zmysle slova nielen politické elity, ktoré pomenujú túto novú realitu a povedia: Toto sme my a takto to chceme robiť. Potrebujeme si zobrať naspäť republiku," tvrdí Buzalka.
Ráno Nahlas so sociálnym antropológom Jurajom Buzalkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Naše časy mi pripomínajú obdobie pred zánikom Rímskej ríše, keď sa blázni stávali cisármi“, hovorí Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi bratskej. Prichádza s diagnózou dnešnej doby. „Pre mňa ako kresťana je bolestivé, no musím to priznať, že sa prizeráme tomu, ako sa v Rusku či Amerike a ďalších krajinách zneužíva kresťanstvo“, tvrdí. Ide to podľa neho proti paradigme „ukrižovaného Boha“. „On je vždy na strane obetného baránka proti zlovôli a manipuláciám mocných“, vysvetľuje.
„Boh nie je na strane Putina a jeho zbraní posväcovaných patriarchom Kirillom. Nie je ani v Biblii, ktorou máva Donald Trump. Boh je ukrižovaný na Ukrajine.“ Daniel Pastirčák, kazateľ cirkvi bratskej, bratislavské námestie Slobody, marec 2025.
„Právo je zatlačené do úzadia a spravodlivosť stojí bokom. Pravda sa potkýna na ulici a statočnosť nemôže vstúpiť. A ten, kto sa vyhýba zlu, stáva sa korisťou.“ Ten istý Daniel Pastirčák, rovnako marec tohto roku, festival Konvergencie. Citujúc biblického Izaiáša spred tisícročí – ako úvod k odpovedi na nastolený problém toho, čo sa to tu dnes deje.
Znechutený z „utajeného rande, kde premiér Fico flirtuje s Putinom a s drzosťou krčmového povaľača uráža prezidenta napadnutej krajiny“.
V Donaldovi Trumpovi vidí „prefíkaného obchodníka s mierom“, vďaka ktorému sa „zvrátenosť znormalizovala a globalizovala“. A v Zelenskom ako prezidentovi napadnutej krajiny poníženého v priamom prenose.
Sme na začiatku sviatkov s iným Poníženým – „Poníženým až na smrť“. A to v spoločnosti, ktorá síce vychádza z jeho a teda kresťanských koreňov, no žije si už svojim životom.
Aj preto sa na túto dobu pozrieme s autorom týchto jasných slov, v čase keď jasné slová nie sú samozrejmosťou. Aspoň na poschodiach, kde je úrad a moc.
„Naše časy mi pripomínajú obdobie pred zánikom Rímskej ríše, keď sa blázni stávali cisármi“, hovorí Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi bratskej. Prichádza s diagnózou dnešnej doby. „Pre mňa ako kresťana je bolestivé, no musím to priznať, že sa prizeráme tomu, ako sa v Rusku či Amerike a ďalších krajinách zneužíva kresťanstvo“, tvrdí. Ide to podľa neho proti paradigme „ukrižovaného Boha“. „On je vždy na strane obetného baránka proti zlovôli a manipuláciám mocných“, vysvetľuje.
Koalície Antikrista: Putin, Trump, Orbán, náš birmovaný komunista
Kazateľ Pastirčák hovorí o „špeciálnom type zla“, ktorý sa v novozákonných spisoch označuje Antikristom. „Antikrist je to, keď sa v mene Krista deje niečo, čo v úplnej podstate protirečí tomu, čo Kristus bol, kým je, čo priniesol“, vysvetľuje. „To je typ zla, ktorý nemôže vzniknúť bez Krista. Môže vzniknúť iba ako zneužitie Krista“.
„Dnes vidíme, že Rusko je jeden tip antikristovstva, Trump je iný tip. Oni si aj preto tak rozumejú. A v Orbánovi môžeme vidieť ďalší. Vzniká tu celá koalícia ľudí, ktorí zneužívajú Krista a kresťanstvo“, rozpráva Daniel Pastirčák.
Pri otázke, či tam nepatrí aj premiér Fico, ktorý podľa neho „flirtuje s Putinom“, reaguje výrazom „jasné“.
„Trump je rovnako komický. Keď sa človek pozrie na to, ako žije, kým je, tak je to podobný kresťan ako ten náš birmovaný komunista“, hovorí v narážke na Roberta Fica.
„Myslím si, že takto zneužívať kresťanstvo môžu iba ľudia, ktorí nestoja za ničím. Sila týchto novodobých populistických diktátorov spočíva v ich prázdnote“, hovorí. „Okrem vôle po moci nemajú nič“, dodáva. „Dokážu sa postaviť za čokoľvek, čo im práve vyhovuje, aby získali moc“.
Cirkev by mala biť na poplach
Hovorí, že v takejto situácii by mala biť na poplach cirkev: „Mala by na to poukazovať. Veď kto iný by mal brániť zneužívané evanjelium ako cirkev a jej...
-
Konsolidácia verejných financií premiéra Roberta Fica postupne politicky pochováva a napokon jeho vláda bude musieť zrušiť aj Trináste dôchodky v ich aktuálnej podobe, tvrdí exminister práce Jozef Mihál. V rebríčku konsolidačných opatrení však podľa neho dominuje Transakčná daň. Tú treba čo najrýchlejšie zrušiť, hovorí Mihál. Ráno Nahlas o nezmyselných zákutiach Transakčnej dane.
Slovensko čelí už druhému konsolidačnému balíčku vlády Roberta Fica štvrtého. Ten pritom v mene ozdravenia verejných financií prelomil i viacero svojich politických tabu - ako je napríklad zvýšenie sadzby DPH. Uťahovanie opaskov rozhodne nepatrí medzi obľúbené politické kratochvíle pretože logicky nevyvoláva žiadne nadšenie občanov.
Zvýšené dane, nárast cien potravín, zvyšujúce sa poplatky, ale aj krátenie podpory rodín a detí. Ak by sa však konala hitparáda v nebľúbenosti konsolidačných opatrení, prvé miesto by nepochybne vyhrala Transakčná daň. To, že sa ňou podieľame na vládnej konsolidácií, ale zároveň ňou prispievame i na trináste dôchodky či zvýšené platy ministrov a poslancov, totiž podnikatelia - cinkaním esemesiek od banky, vnímajú prakticky deň čo deň. Deň čo deň si tak kladú otázky o jej férovosti, zmysluplnosti, ale i o kompetentnosti tejto vládnej garnitúry a jej politickej budúcnosti. Transakčná daň je jedným z veľkých klincov do politickej rakvy vládneho SMERu, myslí si exminister práce, sociálnych vecí a rodiny ako i expert na dane a odvody Jozef Mihál
Prečo je táto daň tak veľmi škodlivá a kde sú jej najväčšie úskalia? Má zmysel iniciatíva predsedu SNS na jej čiastočné okresanie alebo ju treba celú jednoducho zrušiť? Ak bude zrušená, kde bude vláda hľadať chýbajúce stámilióny? No a majú v tejto dobe s extrémne zlými verejnými financiami štátu ešte nejakú budúcnosť Trináste dôchodky alebo ich "voľky nevoľky" napokon stopne sám Robert Fico?
Ráno Nahlas, o transakčnej dani, konsolidácií, ale aj o dôchodkovom systéme. S Jozefom Mihálom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
-
„Úprimne? Nerozumiem štátu, ktorý nastavuje niečo takéto. Pre mňa je to ako streliť si do vlastnej nohy“, hovorí Laura Dittel z Karpatskej nadácie, ktorá aktuálne vystupuje aj za Platformu za demokraciu. Reaguje na koaličný zámer so zákonom o neziskových organizáciách.
Posilniť dôveru v neziskový sektor verzus jeho stigmatizácia a šikana. Už v horizonte hodín sa má v parlamente rozhodovať o budúcnosti mimovládneho sektora u nás. Koaličná väčšina deklaruje, že dôveru mu má zabezpečiť kontrola jeho finančných tokov a rovnako kontrola toho, s kým sa stretáva. Mimovládky reagujú, že nejde o zabezpečenie dôvery, ale o „frontálny útok na slobodnú občiansku spoločnosť“ a snahu odradiť mimovládny sektor od verejného angažovania. Cestou majú byť nejasné formulácie o lobingu len pre niektorých, či zahltenie novými povinnosťami.
Ako by nová úprava zasiahla napríklad takú Karpatskú nadáciu a teda mimovládnu organizáciu, ktorá sa na východe Slovenska snaží o skvalitňovanie života v miestnych komunitách, či ukazuje šance rómskym ženám alebo vedie deti a študentov k naplneniu svojich vysnívaných vynálezov? Pozrieme sa na to s Laurou Dittel z Karpatskej nadácie.
„Vidíme veľké riziko, že ustane občianska aktivita. Že sa výrazne zníži počet občianskych iniciatív, ktoré pomáhajú najzraniteľnejším. Úprimne? Nerozumiem štátu, ktorý takéto niečo nastavuje. Pre mňa je to ako streliť si do vlastnej nohy“, hovorí Dittel, ktorá je aj v Platforme za demokraciu.
Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
-
Sme krajinou, kde sa umierania musíme báť, lebo na to nemáme, hovorí Simona Stískalová z Asociácie hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Musíme prestať zatvárať oči pred realitou a naservírovať si pravdu, dodáva. Asociácia sa pridala k protestu voči tzv. ruskému zákonu. Ten totiž mieri i voči tým, ktorí sa o nás starajú na poslednej ceste do večnosti.
"Príde smrť a bude mať Tvoje oči," napísal svojho času taliansky básnik Cesare Pavese.
Áno, smrť príde po každého z nás. No a keď to napokon príde, ide i o to, či bude v jej očiach pochopenie, súcit a aspoň kúsok dôstojnosti, s ktorou môžeme odísť. Na Slovensku je to však až príliš často nedosiahnuteľná ilúzia.
O smrti najradšej mlčíme a umieranie je u nás neraz sprevádané nedôstojnosťou a zápasom o aspoň akú takú ľudskosť - neraz pritom vykúpenú poslednými úsporami či dokonca kostolnými zbierkami. Žijeme tak v krajine, kde sa ešte stále bojíme umierania - nie však pre jeho existenciálnu výzvu, ale pre hlboký nezáujem tohto štátu o ľudí i na tej ich naozaj poslednej ceste. Táto krajina tak zrejme pre umierajúcich nie je. V paráfráze na známy film bratov Coenovcov, sa tak natíska otázka: Pre koho je potom táto krajina, ak nie je ani pre tých, ktorí umierajú?
"Verím, že keď si vstúpime do svedomia a zosobníme si problémy, ktoré sú tu naozaj problémami - a dobré a zlé mimovládky to nie sú, ale to s čím sa tu dennodenne stýkame - a smrť tam patrí, tak to sú tie problémy, s ktorými sa musíme ako spoločnosť zaoberať a len potom vieme spoločne žiť v takej krajine, kde sa nebudeme báť umierať - lebo si povieme, že na to nemáme," hovorí Stískalová z AHPS.
O strastiach umierania na Slovensku vie svoje aj Asociácia hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Tá koncom minulého roka takmer skrachovala a kvôli podfinancovaniu sa dokonca ako "charita" sama uchádzala o charitu nás všetkých.
"Hospice prežili vďaka darom, ale tá najväčšia čast bola, že sa samotní zamestnanci vzdávali svojich výplat v prospech hospicov," pripoína Simona Stískalová
Ani dnes to hospice nemajú vôbec vyhraté no na Asociáciu sa - ako na mimovládku, už valí hnev vládnej moci, ktorá sa rozhodla Tretiemu sektoru vyhlásiť studenú vojnu. Tú vojnu pritom vedie práve s tými, ktorí tak často suplujú úlohy štátu v oblasti sociálnej, vzdelávacej či v oblasti zdravotníckej. Asociácia hospcovej a paliatívnej starostlivosti preto proti tzv. Ruskému zákonu protestuje, moc vyzýva na dialóg a svojim kolegom z údajne "politických mimovládok" vyjadruje plnú podporu i solidaritu.
Ráno Nahlas, so Simonou Stískalovou z Asociácie hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
- Laat meer zien
